Administratívna budova OV KSS Humenné

Okolnosti vzniku nového straníckeho sídla

V roku 1975 bola slávnostne otvorená administratívna budova, ktorá sa stala novým sídlom Sekretariátu okresného výboru Komunistickej strany Slovenska (OV KSS) v Humennom. I keď stranícka bunka sídlila už od roku 1964 vo vlastných priestoroch, čo bolo pre okresné výbory skôr výnimkou než pravidlom, na základe investičných plánov strany padlo v roku 1972 rozhodnutie o výstavbe novej budovy. Sekretariát OV KSS v Humennom bol spolu s ďalšími dvoma sekretariátmi vo Zvolene a Bratislave zaradený do plánu výstavby hneď na nasledujúci rok. V rámci Východoslovenského kraja išlo o jednu z prvých väčších stavebných akcií tohto typu.

Okrem kancelárií pre pracovníkov OV KSS mal nový objekt poskytnúť aj učebne a kabinety pre Dom politickej výchovy a zasadačku pre 280 osôb. Touto investíciou mali byť vytvorené „nevyhnutné podmienky pre plnenie zodpovedných úloh OV KSS“. V kontexte raných 70. rokov, kedy sa strana vyrovnávala s proreformnými pozostatkami pražskej jari a aj za pomoci čistiek posilňovala svoju vnútornú ideologickú jednotu, znamenalo toto „zodpovedné plnenie úloh“ hlavne aktívnu politickú prácu komunistov. Mali sa ešte významnejšie než doteraz podieľať na organizácii a vedení hospodárskeho a spoločenského života. Práve na túto aktívnu úlohu strany vo všetkých zložkách každodennej reality sa s oporou v uzneseniach „normalizačného“ XIV. zjazdu KSČ odvolávajú takmer všetky správy odôvodňujúce potrebu výstavby nových sekretariátov. Administratívne úkony spojené s implementovaním pokynov a úloh centrálnej KSČ do krajov a okresov, zvyšovanie počtu, ideologickej „kvality“ a odbornosti straníkov, či čakateľov na prijatie do strany, ich príprava na politickú prácu a propagandistickú činnosť, schôdze, zjazdy či konferencie –  to všetko tvorilo byrokratickú štruktúru, ktorá potrebovala pre svoju činnosť fyzické priestory.

Samotná budova však neslúžila len administratíve a vzdelávaniu. Pri účelových straníckych stavbách sa často presadzovala aj tzv. „združená výstavba“. Okrem straníckych orgánov mala budova poskytnúť kapacitu aj pre činnosť iných organizácií. V tomto prípade mala menšia časť slúžiť aj pracovníkom okresného výboru Socialistického zväzu mládeže (SZM). Hlavného investora, Komunistickú stranu, tak doplnil Ústredný výbor Národného frontu ako nadradený orgán SZM, ktorý sa čiastkou 1 mil. Kčs z celkovej investície vo výške 18 mil. Kčs, podieľal na výstavbe aj finančne. Síce bola stavba najskôr financovaná primárne z rozpočtu strany, nepripadla do jej majetku. Bežnou praxou, zakotvenou aj právne v uzneseniach vlády, totiž bolo refundovanie výstavby straníckych budov po ich dokončení štátom. Tieto objekty sa tak hneď po dostavaní previedli do majetku národných výborov. Komunistickej strane však boli dané do bezplatného trvalého užívania.

Opakovaná autorská architektúra

Lokalita výstavby bola určená v súlade s už existujúcim smerným územným plánom mesta, ktorý považoval okolie hlavnej Kukorelliho triedy za administratívnu oblasť. V blízkosti OV KSS stálo sídlo ONV (Okresný národný výbor) a neskôr v 80. rokoch pribudla aj protiľahlá administratívna budova zložiek Národného frontu, avšak kompaktný charakter administratívneho centra územie nikdy nezískalo. V tesnom susedstve s budovou OV KSS sa zároveň nachádzala aj synagóga pôvodne z 30. rokov. Napriek tomu, že stavenisko nezasahovalo do objektu synagógy, čo dokazujú projekty lokalitného programu výstavby, došlo by k vizuálnemu kontaktu oboch stavieb. Synagóga tak bola v priebehu výstavby asanovaná. Aj keď jej technický stav bol už v tom čase nevyhovujúci, primárnym dôvodom búrania mohol byť skôr ideologický konflikt funkcie náboženskej stavby s centrom komunistickej moci.

Architektúru novej budovy OV KSS navrhol Pavol Merjavý zo Stavoprojektu Košice. Išlo o projekt, ktorý sa menšími úpravami následne uplatnil aj pre stranícku budovu v Spišskej Novej Vsi. Architekt tak vytvoril istý opakovateľný typ, ktorý bolo možné použiť v iných podmienkach aj v rozličných urbanistických kontextoch. Objekt pozostával z dvoch funkčných častí. Jednoduchých ustupujúcich administratívnych blokov a vyčlenenej hmoty veľkej zasadačky, ktorá bola situovaná popri hlavnej komunikácii. Spojnicou medzi zasadačkou a administratívou bola prestávnkova hala s  menším átriom. Cez vstupnú centrálnu halu viedlo schodisko k administratívnym poschodiam. Na projekte interiéru sa podieľal Merjavého kolaga z košického Stavoprojektu architekt Jozef Maliňák.

Súčasná hmota objektu s dvojicou podlhovastých sál v mieste pôvodnej zasadačky je však už výsledkom rekonštrukcie z konca 80. rokov. Poškodenie jednej zo štítových stien pôvodnej zasadačky rovnako ako potreba navýšenia jej kapacity boli dôvodmi, ktoré viedli k rozsiahlejšej prestavbe. Ako generálny projektant rekonštrukcie bol straníckymi orgánmi určený Stavoprojekt Prešov, hoci prepracovaním pôvodného projektu bol opäť poverený Pavol Merjavý. Funkcionári okresného výboru požadovali značné zväčšenie zasadačky, ktorá mala po novom pojmúť približne 500 ľudí. Priestorové rozšírenie sa architekt nerozhodol riešiť kumuláciou do jednej veľkej hmoty. Naopak, veľkú zasadačku pozdĺžne predĺžil a túto hmotu doplnil o ďalšiu nadväzujúcu prístavbu malej zasadačky s kapacitou 120 sedadiel a pódiom pre predsedníctvo. Vznikli tak dve výrazné hmoty, ktoré objekt v súlade s pôvodnou stopou rozvíjali pozdĺž Kukorelliho ulice. Zväčšenie kapacity veľkej zasadačky si vyžadovalo aj doplnenie ďalších prevádzkových priestorov. Pôvodné átrium sa tak prekrylo oceľovou konštrukciou, čím sa vytvorilo miesto pre hygienické zariadenia a zároveň sa rozšíril aj prestávkový priestor.

Pri návrhu neštandardnej podlhovastej formy veľkej zasadačky však architekt myslel aj na účelnosť. Stupňovitá podlaha s presne prepočítanými sklonmi a na mieru vyrobené akustické stropy zabezpečili, že aj zo vzdialenej zadnej časti miestnosti mali účastníci rokovaní kontakt s predsedníckym stolom. Obe prístavby dotvorili jednotný prevádzkový a architektonický komplex. Toto vnímanie posilňoval aj vonkajší plášť. Pre Merjavého charakteristické výrazné strechy s presahujúcimi atikami tvorené lištami Hunter Douglas farebne korešpondovali s časťou administratívnej fasády. Obvodové steny zasadačiek, ktoré boli čiastočne obložené travertínom, zasa zodpovedali materiálovému riešeniu štítových stien blokov.

Napriek výraznej zmene severnej časti sa zachovalo pôvodné umelecké dielo na fasáde spájajúcej administratívnu a zasadačkovú časť. Figurálna kompozícia prevedená v prírodnej kamennej mozaike od Juraja Kresilu znázorňuje charakteristické znaky okresu s odkazmi na poľnohospodárstvo a chemický priemysel. Keďže sa jednalo o stranícku budovu, nie je prekvapivé, že aj výtvarné umenie situované do architektúry muselo obsahovo a formálne zodpovedať účelu a poslaniu objektu. Avšak ideologicky najexplicitnejšie diela pribudli až na sklonku komunistického režimu.  Na výtvarne poňatých mramorových pilastroch v centrálnej hale,  priamo oproti hlavnému vstupu, sa krátko týčila busta Lenina od sochára Ladislava Beráka. Išlo o opakovanú realizáciu busty zo Spišskej Novej Vsi, v Humennom však bola osadená pomerne neskoro, až v roku 1988. Približne v rovnakom čase pribudla v predsálí aj maľba s námetom „bratstva“ ČSSR a ZSSR od Nikolaja Feďkoviča. Ideologické obsahy však bolo možné vyjadriť aj subtílnejšie, prostredníctvom farebnej symboliky, čoho dôkazom je práve voľba červeného pozadia na už spomínanej exteriérovej mozaike z roku 1975.

Okrem výtvarných diel sa však v objekte uplatnili aj drobné autorské prvky ako dekoratívne mreže z jaklových profilov, ktoré vznikli podľa návrhu Milana Pulíka a boli osadené pri bočnom vstupe do predsália. Čo sa týka samotného interiéru, Jozef Maliňák pri rekonštrukcii nadviazal na svoj pôvodný dizajn. Vstupná hala s dominantným mramorom, administratívna zasadačka na poschodí s kazetovým stropom, priestor šatne a bufetu v predsálí, či drevené dekoračné steny a stropné podhľady zasadačiek so svetelným rastrom tvorili rôznorodé materiálové a tvarové spektrum. Dodnes sa mnohé interiérové časti, predovšetkým spoločenského charakteru, zachovali v pôvodnej podobe.

Zmeny po roku 1989

Udalosti roku 1989 priniesli významné politické a spoločenské zmeny, ktoré mali nevyhnutný dopad aj na budovy spojené s pôsobením Komunistickej strany. So zánikom „vedúcej úlohy strany“ sa začínali z opozičných kruhov i širšej spoločnosti ozývať požiadavky na ich vhodnejšie využitie. Proces prevodu uľahčoval fakt, že objekty boli stále vo vlastníctve štátu. V majetku strany ostávalo len vnútorné vybavenie.

To aby sa budovy KSČ a KSS opäť  „vrátili ľudu“, bolo aj  jednou z požiadaviek hlavných opozičných hnutí. Vznikajúce regionálne bunky Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu  v priebehu revolučných mesiacov zakladali koordinačné výbory, ktoré vo svojich vyhláseniach zdôrazňovali nutnosť nového spoločensky prospešného využitia budov OV KSS.

Už v januári 1990 Rada ONV pridelila budovu bývalého OV KSS v Humennom do správy Mestského národného výboru (MsNV), ktorý mal zabezpečiť, aby sa do objektu nasťahovala Ľudová škola umenia. Na sklonku 80. rokov zápasili mestá s nedostatkom vhodnej infraštruktúry predovšetkým vo sfére služieb. Príkladom je aj umelecká škola,  ktorá fungovala roztrúsená po pobočkách v celom meste. Možnosť získania veľkorysých priestorov pre svoju prevádzku tak bola pre mnohé organizácie trápiace sa v nevyhovujúcich podmienkach lákavá. Avšak pôvodný administratívny charakter budovy sa stal silným argumentom, aj pre tie subjekty, ktorých prevádzková činnosť by zodpovedala už existujúcemu stavu, bez nutnosti veľkých investícií. Najmä, keď objekt len nedávno prešiel nákladnou rekonštrukciou. Aj preto sa v apríli toho istého roku Rada ONV začala na podnet MsNV opäť zaoberať pridelením budovy, tentokrát pre administratívne účely samotného MsNV.

Demokratizácia spoločnosti vrátane tlače a možnosť vyjadriť sa k veciam verejným stála v pozadí aj pri otázke: „Komu pripadne reprezentatívna budova?“. Média ku „kauze“ prinášali stanoviská a názory občanov, záujmových a profesijných skupín, ktoré sa buď stavali na odpor, alebo hájili rozhodnutie Rady nanovo prerokovávať pridelenie objektu OV KSS. Vypočuť hlas ľudu a zároveň zabezpečiť čo najhospodárnejšiu a najvhodnejšiu zmenu účelu bola náročná úloha. Prevládajúca viera v expertné prostredie na sklonu socializmu bola stále prítomná aj v novej politickej realite. Problém nového užívateľa budovy sa tak rozhodla Rada riešiť zriadením odbornej komisie, ktorá by určila kritéria vhodnosti pre Ľudovú školu umenia aj pre administratívu. Ako neskôr v publikovanom stanovisku obhajoval podpredseda ONV Michal Šandrej, rozhodnutie Rady na základe odporúčania komisie premeniť budovu na sídlo MsNV vychádzalo z analýzy dispozičného a konštrukčného riešenia objektu. Jeho adaptácia na administratívne využitie by si vyžadovala omnoho menšie náklady ako prestavba na školu. Zároveň sa brala do úvahy aj funkcia, ktorá by urbanisticky vhodnejšie zapadla do zámeru výstavby administratívneho centra mesta. Pôvodné januárové rozhodnutie tak bolo zrušené a od júla už v objekte fungoval MsNV.

Diskusie okolo nového využitia bývalej straníckej budovy čiastočne ilustrujú, ako vtedajšia spoločnosť vnímala budovu sekretariátu Komunistickej strany. Architektúra, ktorej vznik a existencia bola bezprostredne spätá s vládnucou politickou mocou v tomto prípade nebola považovaná za symbolického reprezentanta starého režimu, ktorý je v rodiacej sa demokracii nutné odstrániť a nahradiť. Reprezentatívna funkcia nehrala žiadnu rolu. V reakciách na nové využitie je rôznymi subjektmi zdôrazňovaná hlavne otázka prítomnosti a riešenia neuspokojivej situácie so stavebným fondom v meste. Spomína sa preto skôr „splácanie dlhu voči deťom“ a „hájenie záujmu mládeže“ než komunistická minulosť stavby. Zároveň sa do verejného diskurzu dostáva apel na objektívne informovanie verejnosti. Vyhlásenia, ktoré vyzdvihovali rozhodovanie „skupín nezávislých odborníkov“ zasa zdôrazňovali nutnosť nakladať s týmto majetkom čo najhospodárnejšie, aj keby to znamenalo kontinuitu funkcie administratívnej budovy. Bývalý sekretariát OV KSS tak bol vnímaný skôr ako verejný statok. Jeho nové využitie malo byť verejnoprospešné. Prirodzene, rôzne skupiny považovali za verejnoprospešnú práve tú funkciu, ktorá by zodpovedala ich činnosti a riešila by ich priestorovo-prevádzkové problémy.

Komunistická strana už pri januárovom rozhodnutí Rady zmeniť užívateľa súhlasila s uvoľnením objektu a presunula svoj aparát do náhradných priestorov protiľahlej budovy Národného frontu. Čerstvo rekonštruovaná nová veľká zasadačka však mala zostať k dispozícii rôznym spoločenskými organizáciami, vrátane politických strán. Z radu záujemcov nebola vylúčená ani KSS. Nie je preto prekvapivé, že ešte v máji 1990 sa v jej priestoroch konal predvolebný míting členov a sympatizantov strany s predstavovaním kandidátov do blížiacich sa volieb. V kontexte samotnej architektúry, jej formy a funkcie, tak paradoxne neznamená rok 1989 dramatický bod obratu. Aj keď v priebehu rokov 1990 – 1991 systém národných výborov vystriedal decentralizovaný model demokratickej štátnej správy a územnej samosprávy, čo znamenalo, že mestské národné výbory nahradili mestské úrady s rozšírenými kompetenciami, administratívna funkcia objektu ostala zachovaná. Počas tohto obdobia boli uskutočnené len drobné zmeny, kedy sa sedenie a čelná stena malej zasadačky upravili pre potreby sobášnych obradov a zasadania mestského zastupiteľstva. Kancelárske priestory pôvodného OV KSS až na menšie úpravy zostali v pôvodnom stave aj pre nového užívateľa.

Súčasná podoba

Štyridsať rokov od zahájenia prvej prestavby prešiel objekt súčasného Mestského úradu ďalšou premenou. Nevyhovujúce termoizolačné vlastnosti fasády si vyžiadali kompletnú rekonštrukciu vonkajšieho plášťa. Z realizácie, ktorá je výsledkom práce štúdia Abrama architekti (Marek Abramovič, Samuel Andrejčák, Lukáš Vachuna), však stále cítiť pôvodnú architektúru. Síce nedošlo k žiadnemu zásahu do objemovej štruktúry, vonkajšia podoba plášťa je už výsledkom súčasnej architektonickej interpretácie staršieho objektu.

Najvýraznejšou zmenou je nové poňatie fasády administratívnych blokov. Odstránením hliníkových obkladov, ktoré stavbu členili horizontálne, sa táto vizuálna logika obrátila. Autori sa rozhodli posilniť skôr vertikalitu. Výmena presklení za nové hliníkové konštrukcie, ktoré po novom rytmicky členia fasádu do vertikál, však nepôsobí násilne. Bohužiaľ, zateplenie stien zasadačiek znamenalo stratu materiálovej rôznorodosti. Výsledná podoba s jednotnou povrchovou úpravou v omietke tak vyzerá mohutnejšie a trochu nudne. Autori sa omnoho lepšie vyrovnali so zateplením štítových stien. Pôvodný travertínový obklad bol na týchto miestach demontovaný, repasovaný a následne nanovo osadený na už zateplenú fasádu.

Celkovo ide o jeden z dobrých príkladov, kedy bola dotačná schéma Plánu obnovy a odolnosti na rekonštrukciu objektov vo verejnej správe vynaložená na zmysluplnú a kvalitnú modernizáciu stavebného fondu minulého storočia.  S badateľným citom k pôvodnému dielu, vznikla súčasne poňatá obálka, ktorá dodáva inštitúcii patričný charakter dôležitosti a vážnosti. Ak by sa tento princíp uplatnil aj pri možnej budúcej obnove interiérov, išlo by o významný zápis do zoznamu (nielen) regionálnej dobrej praxe.

Monika Kicová

Literatúra a pramene

HLAVINKA, Ján, Milan BELEJ, Juraj LEVICKÝ a Viliam SCHICHMAN. Dejiny židovskej komunity v Humennom. [Prešov]: Adin, 2013, s. 62 – 63.

Mestský úrad Humenné, Projekt rekonštrukcie OV KSS v Humennom a sprievodná dokumentácia (nespracované).

Slovenský národný archív, f.  Sekretariát ÚV KSS ‒ Zápisnice zo zasadnutí Sekretariátu ÚV KSS ‒  Uznesenie z 29. schôdze Sekretariátu ÚV KSS z 15. 8. 1972 ‒ Návrh na schválenie projektovej úlohy na stavbu „sekretariát OV KSS Humenné“, šk. č. 369.

Slovenský národný archív, f. Sekretariát ÚV KSS ‒ Zápisnice zo zasadnutí Sekretariátu ÚV KSS ‒ Materiál pre 20. schôdzu Sekretariátu ÚV KSS z dňa 4. 9.1963. ‒  Návrh na výstavbu budovy OV KSS v Humennom, šk. č. 243.

Slovenský národný archív, f. Fond výtvarných umení Bratislava – II.2.2.1 – Akcie – sochárska tvorba – Inv. č. 46-21/88 Výtv.dorieš.OV KSS Humenné – busta V.l.Lenina umiest.vo vstup.hale L.Berák, P.Merjavý, J.Maliňák, 1988, šk. č. 1135.

Slovenský národný archív, f. Fond výtvarných umení Bratislava – II.2.2.1 – Akcie – sochárska tvorba – Inv. č. 125/75 Výtv.dorieš.fasády objekt.admin.budovy OV KSS v Humennom-mozaika J.Kresila, 1976, šk. č. 838.

Slovenský národný archív, f. Fond výtvarných umení Bratislava – II.2.2.1 – Akcie – sochárska tvorba – Inv. č.  30/87 Výtv.dorieš.vestibulu OV KSS Humenné -figurálna kompozícia N.Feďkovič 1988, šk. č. 893.

Slovenský národný archív, f. Fond výtvarných umení Bratislava – II.2.2.1 – Akcie – sochárska tvorba – Inv. č. 100/75 Výtvarné doriešenie interiéru AB OV KSS v Humennom a SNV  investor: KSS, Košice M.Pulík 1984, škatuľa 966.

Štátny archív Košice – Humenné, f. Mestský národný výbor v Humennom, 1944 – 1991, Inv. č. 50 – 1964 – 10 – administratívna budova OV (investičná úloha + projekt dvojpodlažná budova).

ŠANDREJ, Michal. Ako došlo k definitívnemu prideleniu budovy bývalého OV KSS: Hľadisko hospodárnosti uprednostnené. Podvihorlatské noviny XXXI, 1990, č. 33, s. 1 – 2.

Komu reprezentatívna budova? Podvihorlatské noviny XXXI, 1990,  č. 16, s. 1, 3.

Kanis na aktíve členov KSČ. Podvihorlatské noviny XXXI,1990, č. 20, s. 1.

Podpredseda vlády SSR Ing. K. Martinka v Humenskom okrese: Na stretnutí s voličmi. Východoslovenské noviny XXII, 1973, č. 105, s. 1.

So zodpovednosťou sa nelicituje. Podvihorlatské noviny XXXI, 1990, č. 15, s. 1.

Stanovisko KV VPN v Humennom k “výzve lekárov”: Informujeme, ale objektívne. Podvihorlatské noviny XXXI, 1990,  č. 17, s. 4.