Chemická priemyslovka

Stredná priemyselná škola chemická

Južný okraj mesta Humenné predstavuje územie, kde sa v kompaktnom usporiadaní koncentruje viacero školských stavieb. Medzi dvoma strednými školami s internátmi (dnešná stredná špeciálna škola a stredná škola obchodu a služieb) sa vyníma dvojica väčších školských areálov. Architektonickými dominantami tohto priestoru sú oproti sebe stojace komplexy bývalej chemickej priemyslovky (dnes obchodnej akadémie) a gymnázia.

Vznik prvej menovanej súvisí s rozvojom chemického priemyslu na východe Slovenska. Podniky ako Chemko Strážske, Chemlon Humenné, Potravinársky kombinát v Trebišove či Východoslovenské železiarne v Košiciach potrebovali k svojmu fungovaniu a plneniu štátnych plánov okrem robotníkov aj kvalifikovanú pracovnú silu. Výchova nových „technických kádrov“ sa tak pre politické orgány stala jednou z priorít. Po vzniku SPŠCH Svit došlo 1. 9. 1960  k založeniu ďalšej školy s chemickým zameraním. Tá pôvodne sídlila v kaštieli v Strážskom. Jej činnosť však bola značne limitovaná nevhodnými priestorovými podmienkami. Vyučovalo sa len v jednej miestnosti, navyše značne poškodenej a bez potrebného vybavenia. Problémom bol aj nedostatok učebníc, didaktických pomôcok a predovšetkým učiteľov.

Čakanie v provizóriu na novú budovu

V roku 1963 rozhodli príslušné stranícke orgány a odbor školstva Východoslovenského KNV o presune školy do Humenného. Zároveň bol schválený zámer na výstavbu nového areálu v južnej časti mesta. Pod investorskou hlavičkou ONV Humenné bol projektovou prípravou poverený Stavoprojekt Prešov. Architekt Jozef Liščák vypracoval štúdiu pre 20-triednu budovu s príslušnými laboratóriami, telocvičňou a spoločenskou halou. Hlavným dodávateľom stavby sa stal Chemkostav Humenné.

Zatiaľ čo prebiehali stavebné práce na novej budove, škola sídlila v provizórnych podmienkach na 2. poschodí ZDŠ na Sídlisku II. Síce už mala k dispozícii viac učební, problémom však ostávala absencia laboratórií. Aj preto museli byť žiaci v „dvojzmenných“ intervaloch – dopoludnia a popoludní zvážaní autobusmi na laboratórne cvičenia až do Strážskeho.

Preťahovanie stavebných prác v dôsledku omeškania dodávok materiálu či vnútorného vybavenia odborných učební zapríčinilo, že pôvodný termín odovzdania december 1967, ani nový termín v roku 1968, nebol splnený. Dokončenie a slávnostné odovzdanie sa za účasti politických špičiek, predstaviteľov mestských a okresných orgánov a zástupcov školy konalo 8. 9. 1969. Nevhodné podmienky pre výchovu a vzdelávanie počas takmer 10-ročnej existencie chemickej školy sa však zmenili až na začiatku nasledujúceho roka, kedy bol celý areál daný do reálneho užívania. I keď bola stavba odovzdaná s početnými kolaudačnými chybami, ktoré sa odstraňovali postupne svojpomocne už za plnej prevádzky, nové priestory, väčšie kapacity učební a vybavenie laboratórií znamenali nárast počtu žiakov aj vyformovanie stabilného pedagogického zboru. Vrchol v počte 680 žiakov denného štúdia bol zaznamenaný v šk. roku 1972/73 a na vysokých číslach (stabilne nad 600) sa držal počas celých 70. rokov, kedy škola dosahovala najlepšie výsledky.

Architektúra fungujúca s okolím

Jozef Liščák pri návrhu novej školy pracoval predovšetkým s výrazovosťou fasád a komponovaním štyroch jednoduchých kvádrov do konceptu, v ktorom dominuje stredové polootvorené átrium. Vstupná časť s bohato členitou fasádou, ktorej prečnievajúca hmota druhého podlažia je podopieraná zošikmenými „nôžkami“, tvorí spojnicu medzi blokmi s učebňami. Zároveň predstavuje prístup do átria. Vertikálne okná delené plastickými článkami so svetlým sklomozaikovým obkladom sú akousi predohrou toho, čo architekt ďalej rozvíja na plochách orientovaných dnu. Štrukturálne poňatie fasád sa totiž naplno uplatnilo v átriu.

Okrem klasických vertikálnych okenných otvorov je to predovšetkým šachovnicová skladba úzkych okienok, ktorá presvetľuje vestibuly a schodiská 4-podlažných blokov a zároveň tvorí efektný vizuálny prvok pre pohľad z átria. Napriek svojej výške tak obkolesujúce hmoty blokov nepôsobia ťaživo a nevytvárajú stiesnený priestor. Týmto spôsobom dokázal architekt aj na menšom priestore vytvoriť príjemné odpočinkové prostredie, ideálne na trávenie času medzi vyučovacími hodinami.

K hlavnému komplexu je spojnicovou chodbou pričlenená aj časť telocviční so šatňou. Síce bola dokončovaná svojpomocne formou študentských a zamestnaneckých brigád, až neskôr po výstavbe hlavnej časti, z oboch strán použitý motív šachovnicových okien vizuálne zjednocuje objekt s väčším celkom.

Súčasťou dotvorenia prostredia školského areálu boli aj exteriérové umelecké diela. Kamenná abstraktná mozaika odkazujúca na chemické laboratórne pomôcky z bočnej strany fasády orientovanej do priestoru ihriska (Andrej Gaj, Mikuláš Dic) dominuje pohľadom od hlavnej Mierovej ulice. Pre vstupný priestor školy navrhol sochár František Patočka travertínovú plastiku znázorňujúcu symbol chémie. Z dvoch alternatív bol na základe posúdenia sochárskej komisie vybraný návrh, ktorý v horizontálnej, vyše 3 metrovej, forme zohľadňoval členitosť a bohatosť plastických prvkov vstupnej fasády, pred ktorou mala byť socha osadená. Aby formálne nekonkurovala pohľadu na priečelie, projektant s autorom zvolili umiestnenie vo väčšej vzdialenosti po ľavej strane od vstupu. V priestore átria bolo zároveň zamýšľané umiestniť sochu ženského aktu v kruhovej kompozícii. Vysoké náklady a obmedzený rozpočet investora nakoniec podnietil zmenu materiálu. Autor v spolupráci s architektom sa rozhodli upraviť koncepciu a namiesto bronzu bola socha prevedená v pieskovci. Súbežne s dokončovaním prác na architektonickom doriešení, v podobe realizácie polkruhových lavičiek, masívnych kvetináčov a výsadby zelene, bola v roku 1971 socha osadená do átria. Aj na prvý pohľad malou zmenou veľkosti a objemu sa posilnil materiálový súlad kamenných prvkov drobnej architektúry s budovou, umením a zeleňou. Tento prístup k umeleckému dotvoreniu architektonického diela ukazuje vedomé zhodnocovanie vzťahov medzi prostredím a architektúrou na strane spolupracujúceho umelca a architekta.

I keď sa realizácii v odborných kruhoch nevenovalo veľa pozornosti, publikovaná bola len jedna fotografia v prvom čísle časopisu Projekt z roku 1979, navyše bez akéhokoľvek popisu či uvedenia autorstva, ide o vydarené architektonické dielo pre školské účely. Funkčnosť veľkých objemov je prevedená podľa modernistických zásad zdôrazňujúcich skladbu jednoduchých pravouhlých prvkov tak, aby nepôsobili mohutne a strnulo.

Súčasnosť

Na objekte je dnes badateľných niekoľko stavebných úprav, pričom najvýraznejšia je výmena presklení. Plastové rámy modifikovali pôvodnú subtílnosť okenných konštrukcií. To značne upozaďuje štrukturálne vyznenie. Mimo bežnej degradácie materiálov, však nedošlo k výrazným prestavbám či zmenám fasády. Dokonca sa zachovali aj interiérové prvky ako pôvodné kamenné podlahy, drevené obklady či pôvodné vybavenie vitrín. V súčasnosti sídli v objekte namiesto chemickej priemyslovky obchodná akadémia. Odlišné zameranie aj dramatické zníženie počtu žiakov znamená, že budova je kapacitne nadimenzovaná. Časť priestorov je tak prázdna, bez využitia. Existujúce prepojenie objektu s exteriérom a širšie vzťahy s okolím naviazané na oddychový alebo voľnočasový charakter územia, však môžu byť základom budúceho rozvoja.  Pôvodný koncept areálu ako polootvorenej skladby hmôt s prislúchajúcimi voľnými plochami totiž dovoľuje uvažovať o funkciách naviazaných nielen na vzdelávanie.

Monika Kicová

Literatúra a pramene

SIVČO, Andrej, JELEN, František. eds. 20 rokov Strednej priemyselnej školy chemickej v Humennom. Humenné: Stredná priemyselná škola chemická, 1980.

Slovenský národný archív, f. Fond výtvarných umení Bratislava, č. 132/65: Výtv. doriešenie Priem. Školy chemickej v Humennom, 1971, šk. č. 102.

Slovenský národný archív, f. ÚV KSS – Vasil Biľak, inv. č. 24, Informácia predsedu Vsl. KNV v Košiciach Antona Ťažkého o rozhodnutí umiestniť výstavbu SPŠ chemickej v Humennom, 1963, šk. č. 8.

Projekt XXI,  1979, č. 1.