Gymnázium

Forma

Umiestnenie budúceho sídla gymnázia v Humennom bolo vytýčené oproti stojacou chemickou priemyslovkou. Dva školské areály však predstavujú rozdielne architektonické prístupy. Zatiaľ čo autor protiľahlej chemickej školy, Jozef Liščák, pracoval s hmotou tak, aby ju odľahčil a otvoril do okolia, architekt Václav Kohlmayer sa chcel, ako sám uvádza, „zahrať na brutalistu“. Základom jeho projektu gymnázia sa stali tri jednoduché hmoty na centrálnych pôdorysoch, navzájom prepojené vstupnou halou. Zjednocujúci vonkajší plášť, tvorený sklomozaikou v hnedých a modrých odtieňoch, mal dodať trojpodlažným objemom tiaž a pevne ich zviazať do jedného celku. V kontraste s jednoduchosťou pravouhlých blokov tak následne mohli vyniknúť vystupujúce oblé schodiská. Mäkké oblé formy potom architekt zopakoval aj na technických častiach areálu. Objekt trafostanice tak povýšil na plnohodnotný architektonický doplnok k hlavnému komplexu. Okrem usporiadania tried a odborných učební venoval autor mimoriadnu pozornosť aj častiam so spoločenskou funkciou. Vyústením vstupnej haly sa stal prestávkový priestor, ktorému dominuje aula s rovnou podlahou a otvorenými galériami na poschodiach. Zámerom bolo vytvoriť zhromažďovací priestor pre socializáciu, či rôzne podujatia. To umožnilo zakomponovanie pódia a možnosť variabilného usporiadania sedenia.

Popri formálnej stránke sú však nemenej zaujímavé aj spoločenské okolnosti a kontext vzniku tejto architektúry. Zachované pramene a svedectvá totiž čiastočne odhaľujú náročnú cestu k realizácii novej školskej budovy. Zároveň ukazujú na univerzálnejšie procesy v rámci socialistického stavebníctva, ktoré obmedzené 5-ročným plánovaním, nedokázalo poskytnúť plnenie všetkých potrieb. Investičná prax sa tak stala poľom neformálnych vyjednávaní a obchádzaní oficiálnej investičnej politiky. Táto „kultúra protislužby“, ako o nej píše Hubert Guzik, bola zdrojom zákaziek a následne aj realizácií naprieč projektovými ústavmi v Československu.

Projektová príprava

V roku 1972 adresoval zástupca rodičov spolu s riaditeľom gymnázia Ivanom Pirníkom list predsedníctvu KNV v Košiciach,  v ktorom nadradený orgán žiadali o pokračovanie projekčných prác na stavbe novej školy. Argumentovali tým, že toho času sídliace gymnázium v budove základnej školy na Pugačevovej nedokáže zabezpečiť dostatočné priestorové podmienky pre vyučovanie. Problémom bol najmä nedostatok odborných učební a laboratórií. Napriek tomu, že v roku 1968 boli zákonom obnovené gymnázia ako súčasť stredoškolskej sústavy vzdelávania, sľúbenej novej budovy sa vedenie školy nedočkalo.

Ako v liste uvádzajú: „S prípravou výstavby gymnázia sa už započalo. Za projekčnú prípravu škola zaplatila takmer 100 000 Kčs Stavoprojektu Prešov. Gymnázium v Humennom bolo doteraz vo Východoslovenskom kraji v poradí dôležitosti stavieb na 3. mieste. Ďalšie projekčné práce však boli zastavené na príkaz ONV Humenné. Žiadali by sme, aby sa v projekčných prácach pokračovalo. Tým by stavba bola projekčne pripravená k začiatku ďalšej päťročnice. Okrem toho žiadame, aby výstavba školy bola pojatá do zoznamu stavieb v šiestej päťročnici.“

Reakcia podpredsedu KNV v Košiciach bola síce zamietavá, nakoľko plán školskej investičnej výstavby nepočítal s dostatočným limitom financií na preinvestovanie pre stredné školy, avšak urgencia výstavby gymnázia vzbudila určitú odozvu. Štátny orgán si bol vedomý nevyhovujúcej situácie a prisľúbil hľadanie možnosti ako gymnázium zaradiť do nasledujúcej päťročnice. Zároveň však bolo investorovi pripomenuté, že: „Vypracovanie projektovej dokumentácie je možné len v optimálnom a technicky únosnom predstihu.“ Nejednoznačnosť vyjadrenia však nedávala konkrétne pokyny ako postupovať pri zabezpečení projektu.

Presné datovanie projekčných prác nie je známe. Príprava projektu však bola zverená Stavoprojektu Prešov ešte mimo štátny plán. Podľa toho aj prebiehali práce. Vtedajší riaditeľ Václav Kohlmayer na požiadanie riaditeľstva školy súhlasil s tým, že sa mimo plánovanú projektovú činnosť ústavu podujme vypracovať projekt. V spolupráci so stavebným inžinierom  Jozefom Jurom pripravovali projekt poväčšine ráno pred začiatkom pracovného času. Projekt bol dokonca vedený pod mierne zavádzajúcim názvom ako „Základná škola G“, keďže limity štátneho plánu počítali v období 5. päťročnice najmä so základnými školami. Investor si týmto spôsobom zabezpečil prácu na projekte aj pred oficiálnym zaradením investície do plánu. Pre architekta-riaditeľa mohla zároveň aktivita na tomto type zákazky predstavovať možnosť čiastočného výstupu z rutinnej práce projektového ústavu.

Výstavba gymnázia

Na konci 6. päťročnice v roku 1980 sa skutočne začalo s výstavbou, ktorá už následne postupovala rýchlo. V prvej etape sa realizovala budova s 20 triedami a 16 odbornými učebňami, dvoma knižnicami, veľkou sálou a menšou aulou na prednášky. Súčasťou priestorov budovy bolo aj zdravotnícke stredisko. Škola tak mohla byť za účasti čelných straníckych predstaviteľov okresu a kraja 1.9. 1983 slávnostne otvorená.

Rozdelenie výstavby na dve etapy bolo opäť záležitosťou limitov finančných prostriedkov, ktoré mohli byť preinvestované na konkrétny typ stavebnej akcie. Limity sa v tomto prípade obchádzali tak, že sa využili napr. podlimitné stavby do 1,5 mil. Ak bola potreba urobiť na stavbe niečo navyše, tak ako v prípade gymnázia, pri ktorom vedenie požadovalo dobudovať telocvičňu a bazén, pôvodný limit preinvestovaných prostriedkov na zákazku by sa prekročil. Rozšírenie stavby by potom nebolo možné. Kreatívnym spôsobom ako obísť byrokratické brzdy plánu však bolo začatie nových podlimitných stavebných akcií. V rámci jednej stavby gymnázia sa tak realizovala ešte jedna samostatne evidovaná stavba telocvične. Snaha rozšíriť objekt o bazén sa však už neuskutočnila.

Ako dôležitý faktor úspešnej realizácie gymnázia spomína autor aj aktivitu vedúceho tajomníka OV KSS v Humennom Michala Roháča. S podporou lokálnych politických špičiek bolo okrem „naštartovania“ projektu nepochybne jednoduchšie aj zabezpečenie stavebných kapacít, dodávok materiálu, predovšetkým mozaiky z Jablonca, či presadenie realizácie navrhovaných atypických schodísk.

Rozbitie celku

Jednotný vzhľad objektu výrazne narušila nedávna rekonštrukcia časti obvodového plášťa. Zateplenie fasády severného bloku, vrátane hmoty schodiska, devalvuje architektúru celého komplexu. Omietka, ktorá nahradila sklomozaikový obklad nielenže nezodpovedá pôvodnej farebnosti, ale je s ňou v priamom kontraste. Pevný architektonický koncept sa pod „marhuľovým náterom“ objemnej izolačnej vrstvy rozpadol. Je pravdepodobné, že aj zvyšok stavby bude čakať podobná zmena.

Na rozdiel od fasády je interiér školy pomerne zachovalý. Súčasťou sú hodnotné prvky ako kamenná dlažba, dizajnové svietidlá v aule, kvetináče, drevené obloženia stien či hliníkové podhľady v prednáškovej miestnosti. Priestor auly presvetľujú stropné svetlíky.

Monika Kicová

Literatúra a pramene

Slovenské školstvo na križovatke tisícročí, vývoj v rokoch 1989 – 1999. Bratislava, ÚIPŠ 2000, s. 15-16.

Podvihorlatské noviny XXIV, 1983, č. 36, s. 1.

Štátny archív v Košiciach, f. Vsl. KNV v Košiciach II. 1971 – 1990 (1991), Prvý podpredseda (pre ekonomiku) 1971 – 1990, Inv. č. 25, 1972, šk. 4.

Rozhovor s architektom Václavom Kohlmayerom dňa 21. 2. 2025,  3. 6. 2025.

GUZIK, Hubert. O kultuře protislužby. In: VORLÍK, Petr, ZIKMUND, Jan, BRŮHOVÁ, Klára. eds. Improvizace: architektura osmdesátých let = Improvisation : the architecture of the eighties. Praha: České vysoké učení technické v Praze, Fakulta architektury, 2021.