Kino Družba
Košice
Názov: Kino Družba
Autorstvo: Ján Šprlák Uličný (1933 – 1993)
Projekt: 1966 – 1968
Realizácia: 1968 – 1973
Adresa: Hronská 197/10-12, 040 11 Košice
Typ: kultúrna stavba
Pamiatková ochrana: bez ochrany
Vlastník: Mesto Košice, nájomca: Občianske združenie Chi3
Stav: ⬤ chátrajúca, interiér nezachovaný; plánovaná rekonštrukcia
Kino Družba vzniklo ako posledný objekt nového centra občianskej vybavenosti v obytnom súbore Luník II na sídlisku Terasa. Svojím umiestnením na juhovýchodnej strane námestia sa stáva prirodzenou dominantou priestoru. Ján Šprlák-Uličný v architektúre kina určitými prvkami nadväzuje na staršie objekty centra zo začiatku 60. rokov (obchodný dom, bývalá kaviareň a reštaurácia). Zvlášť prízemná spoločensko-komunikačná časť stavby a jej pôvodné celopresklenné vstupy s jemným členením, ich predsadené horizontálne zastrešenia a úzke kovové zábradlia, pokračujú v architektonickom jazyku predošlých stavieb. Zároveň sa však od nich celkovým poňatím hlavnej hmoty objektu i výrazne odlišuje. V prípade kina je dominantným architektonickým prvkom práve farebne zdôraznená, mäkká hmota premietacej sály na oválnom pôdoryse a jej vertikálny raster.
Kultúra na sídlisku
Kino Družba bolo jedno z prvých panoramatických kín v Československu. Okrem klasického 35 mm formátu v ňom bolo možné premietať aj širokouhlý 70 mm formát. V tomto období sa 70 mm filmy stále častejšie uvádzali do distribúcie, čo si vyžadovalo náročnú zmenu štandardov a vybavenia kín. Znamenalo to nárast stavebných úprav už existujúcich kín či kultúrnych domov, ale aj rozsiahle budovanie samostatných nových objektov. Nárast stavieb s funkciou kina však nesúvisí len s technickými zmenami, ktorými prechádzal film ako médium. Vo všeobecnosti možno chápať hromadné zriaďovanie kultúrnych stavieb aj ako prejav kultúrnej politiky štátu. Prítomné ideologické podfarbenie, keď bola kultúra chápaná hlavne z hľadiska svojho výchovného aspektu, sa odrážalo jednak vo výbere filmov, ale i v programoch mládežníckych besied, zväzových akcií a podobne. Kultúrne stavby takéhoto typu však nemožno zjednodušene chápať len ako masívny ideologický nástroj na formovanie socialistického občana. Decentralizácia kultúry v tomto smere znamenala aj novú možnosť, v rámci ktorej si mohli obyvatelia sídliska, menšieho mestečka či dediny dopriať oddych, zábavu i kultúrny zážitok v pešej blízkosti a dostupnosti od svojho obydlia.
Formálna mnohosť architektúry
Objekt kina Družba si stále zachováva svoj mimoriadne presvedčivý architektonicko-výtvarný ráz. Práve hmotná podstata budovy, funkčné, ale nie schematické priestorové poňatie, urbanistické zapojenie do celku námestia i celého okrsku a zmysel pre výrazný, komunikujúci detail je hodnotou, ktorá odoláva nepriazni času. Z hľadiska povojnovej architektúry v Košiciach je to zároveň jeden z mála príkladov, kde sa stretáva ľahkosť racionálneho poňatia spoločensko-komunikačných častí (v duchu internacionálnej moderny 60. rokov) s hutnou tiažou emocionálne pôsobiacej masívnej hmoty, ktorá ako hlavný výrazový prostriedok nájde svoje plné vyznenie predovšetkým v niektorých stavbách neskoršieho obdobia 70. a 80. rokov.
Monika Kicová
Literatúra a pramene
BÉL, Alexander – DRAHOVSKÝ, Martin. Architekt Ján Šprlák-Uličný. Martin: Neografie, 1995.