Kultúrny dom

Stručná genéza poňatia kultúry a kultúrnych stavieb na Slovensku

Vyrastajúc z tradície spolkových domov, redút a divadiel prelomu 19. a 20. storočia, ktorých náplň odrážala ideologické pozadie založené na náboženskej príslušnosti či etnickom nacionalizme, kultúrne stavby modernej doby prispôsobili svoj výraz zásadám modernej architektúry. Pojem kultúry sa v nich spájal s programom šírenia vzdelanosti a s ňou súvisiacej sociálnej zmeny. Moderné chápanie kultúry ako osvety, ktorá zabezpečuje vzdelanosť všetkých sociálnych tried, vrátane tých najnižších, mala v medzivojnovom období 1. ČSR napĺňať rýchlorastúca sieť knižníc a osvetových domov, zriaďovaných predovšetkým miestnou samosprávou. Po druhej svetovej vojne sa k všeobecnej vzdelanosti a výchove k občianstvu pridal aj dôraz na politickú angažovanosť. Kultúra mala byť „nadstavbou“, ktorá je v súlade s politikou strany a napĺňa jej ciele na ceste k budovaniu socialistickej spoločnosti. Centrálnu úlohu vo výstavbe z hľadiska materiálneho aj expertného na seba prebral štát. Už pod novým názvom vznikali „kultúrne domy“ primárne na českom, neskôr aj slovenskom území vtedajšieho socialistického Československa. Realizovať kultúru v povojnových rokoch však neznamenalo len vzdelávať a šíriť politickú propagandu medzi masy v priestoroch na to určených. Od 60. rokov vzrastá objem voľného času a rozvoj technológií znamená aj nové možnosti jeho trávenia. Poňatie kultúry sa tak do veľkej miery doplnilo aj o aspekt zábavy, kedy na význame naberá populárna kultúra a individualizovaná spotreba. Rozsiahla centralizovaná výstavba kultúrnych domov tak mala zabezpečiť nielen štátny dohľad nad tým, ako ľudia trávia voľný čas, ale v zmysle presadzovanej politiky sociálneho štátu aj uspokojiť základné potreby obyvateľstva. Zabezpečiť kultúrne vyžitie, ktoré by zodpovedalo individualizovaným záujmom ľudí, berúc do úvahy rôzne vzdelanostné úrovne, kultúrne preferencie, či spoločenské špecifiká konkrétnych miest a obcí. Kultúrne domy sa tak zároveň stali miestom voľnočasových aktivít a sídlom rôznych klubov, záujmových združení a súborov.

Rovnako ako iné typológie aj architektúra kultúrnych domov na Slovensku sa v priebehu povojnových dekád, a predovšetkým počas vrcholového obdobia ich výstavby, od 60. do polovice 80. rokov, menila. Pravouhlé kompaktné hmoty so zasklenými fasádami a vzdušnými interiérmi nahradili v priebehu 70. rokov expresívnejšie formy väčších mierok, umiestnené často v centrách miest. Genézu následne zavŕšili postmoderné experimenty datované do polovice 80. rokov.

V duchu medzinárodného modernizmu

Jednou z najvydarenejších realizácií kultúrnych domov na východe krajiny je dielo Františka Jesenka v Humennom. Architekt Jesenko z krajského projektového ústavu Stavoprojekt Prešov sa výrazne podieľal na novom obraze Humenného, ktoré ako nové centrum chemického priemyslu zaznamenalo značný povojnový rast. Okrem územných plánov pre sídliská II, IIA, III, centrum, projektoval aj konkrétne stavby širšej občianskej vybavenosti. Stál za vznikom Domu služieb (v spolupráci s Karolom Revickým), Domom československo-sovietskeho priateľstva, či atypickým 13-podlažným obytným blokom na Sídlisku III. Zmysel pre vhodné urbanistické začlenenie architektúry do priestoru uplatnil aj pri stavbe kultúrneho domu.

V lokalite spájajúcej prírodu s centrom mesta vyrástla v blízkosti mestského parku s renesančným kaštieľom civilná architektúra. Asanovaním staršej chátrajúcej zástavby vznikol priestor pre kultúrny dom s novovytvoreným námestím, ktorého súčasťou sa neskôr stal aj Pamätník oslobodenia z roku 1985 (A. Račko, V. Kohlmayer, F. Jesenko). Aj keď bol objekt uvedený do prevádzky až v polovici 70. rokov, na celkovej forme a dispozícii sa podpisuje fakt, že samotný projekt vznikal skôr, už koncom 60. rokov. Architekt pracoval s celým repertoárom prvkov doznievajúceho medzinárodného štýlu. Jednoduchý obdĺžnikový pôdorys a hmota dávajú vyniknúť  presklenému priečeliu s plnou deliacou stenou. Transparentnosť čelnej fasády umožňuje vnímať aj z exteriéru dominantné dvojramenné vnútorné schodisko vedúce na podlažie k variabilnej kinosále/divadelnej sále. Presklenia na všetkých stranách fasády stavbu odľahčujú a vizuálne prepájajú interiér s exteriérom. Materiálovú bohatosť vnútorných priestorov tvorí kombinácia mramorových dlažieb a obkladov stĺpov spolu s veľkorozmernou maľbou od Mikuláša Klimčáka a drevenými povrchmi kinosály a estrádnej sály. Oba dominantné priestorové celky sú umiestnené v objekte s dôrazom na prístupnosť z rozsiahlych presvetlených predsálí.

Úpravy a súčasný stav

V priebehu rokov objekt prešiel niekoľkými úpravami. Zo severnej strany od parku pribudla menšia hmota prístavby reštaurácie. Jej umiestnenie však výrazne nenarušilo čelné pohľady na budovu. Konštrukcie okenných rámov boli čiastočne vymenené za nové, v inej-modrej farebnosti s pozmenenou hrúbkou a členením. Pozostatok pôvodných subtílnych kovových okien a dverí s madlami sa zachoval len v átriu a na časti severného priečelia. To spolu s južnou stranou prišlo o efektnejšiu členitosť odstránením vertikálnych tienidiel. Čo sa táka fasádnych povrchov, exteriérovým stenám dominovala sklokeramická mozaika v modrých odtieňoch. Na niektorých miestach je dnes tento obklad nahradený omietkou alebo ostáva v zanedbanom technickom stave. Dispozičné zmeny nastali najmä v súvislosti s novými funkciami. V parteri na južnej uličnej strane sídlia nové prevádzky. Pôvodné klubové a bytové priestory tvoria v súčasnosti zázemie regionálnej televízie. Priestorové vzťahy medzi sálami, predsálim na poschodí, vstupným foyer a predsálím estrádnej sály s pridruženým átriom však ostali zachované.

Napriek viacerým zmenám, ktoré sa v prevažnej miere odrazili na vonkajšej podobe, ide stále o kompaktnú architektúru. Nedávno síce prebehla modernizácia hlavnej kinosály, štruktúra a charakter obkladov stien však zostali zachované. Estrádna sála a spoločenské priestory sú stále v pôvodnom stave.

Využitie skla, dôraz na priestrannosť interiéru a subtílnosť konštrukcií, či centralizovanie funkcií do kompaktného objemu sú riešenia, ktoré dominovali najlepším kultúrnym domov na Slovensku vznikajúcim v priebehu 60. rokov. Okrem Humenného sú to diela ako Dom kultúry Družba v Leviciach, Dom kultúry ROH VSŽ v Košiciach, Závodný klub ROH Makyta Púchov či Dom kultúry ROH Považská Bystrica. Nie všetky sa však zachovali v tak dobrom stave ako kultúrny dom v Humennom alebo nedávno rekonštruovaný dom kultúry v Považskej Bystrici. Prešli buď nevhodnými stavebnými úpravami (Košice), chátrajú bez výhľadu na skorú zmenu nevyhovujúceho stavu (Púchov), alebo stále čakajú na plánovanú obnovu (Levice).

Kontinuita funkcie a zachovanie architektúry

Po roku 1989  nastala zásadná zmena kultúrnej politiky, ktorá mala vplyv aj na podobu a činnosť kultúrnych zariadení. V rámci decentralizácia kultúry sa štát vzdal vedúcej role jej organizátora a finančného zabezpečovateľa. Okrem veľkých inštitúcií s národným významom tak bola zodpovednosť za kultúrnu infraštruktúra prenechaná obecnej samospráve. Nedostatočné mestské rozpočty či zánik a privatizácia štátnych podnikov, ktoré dovtedy financovali činnosť mnohých pridružených závodných klubov a kultúrnych domov, prinieslo viacero problémov spojených s komercializáciou programu a v niektorých prípadoch viedlo až k zániku kultúrnej funkcie. Viac než na hlavné ekonomické a kultúrne centrá tieto javy doľahli na menšie mestá a dediny, kde nastalo zníženie kultúrnej ponuky pre obyvateľstvo, bez patričnej náhrady.

Kultúrny dom v Humennom si však dokázal udržať kontinuitu svojej prevádzky. Na rozdiel od iných pilierov vtedajšej humenskej kultúrnej infraštruktúry, akými boli Závodný klub ROH Chemlon, Dom československo-sovietskeho priateľstva či Kino centrum, stavba aj v súčasnosti plní funkciu mestského kultúrneho strediska so stabilnou návštevnosťou. Mesto ako vlastník je oboznámené s architektonickými hodnotami. Aj v súvislosti s nedávnym statusom Hlavného mesta kultúry je z jeho strany záujem o zviditeľňovanie a posilňovanie ochrany významných architektonických diel. Vedenie kultúrneho strediska zároveň vyjadrilo zámer komplexne rekonštruovať objekt, predovšetkým interiér. Vzhľadom na architektonicko-historický význam, množstvo zachovaných pôvodných prvkov a súčasnú vitálnu činnosť, sa pri snahe o rekonštrukciu naskytá pre vlastníka vhodná príležitosť postupovať cestou architektonickej súťaže. Zo zadania reflektujúceho spomínané kvality, by mohol vzísť inšpiratívny návrh zachovávajúci kultúrne hodnoty. Dobrým príkladom môže byť nedávna, mestom vyhlásená a odborne pripravená súťaž na rekonštrukciu kultúrneho domu v Dolnom Kubíne.

Monika Kicová

Literatúra a pramene

KOHLMAYER, Václav.  Kultúrny dom v Humennom. Výsledok nad očakávanie. Projekt XVIII, 1976, č. 3, s. 29 – 31.

MORAVČÍKOVÁ, Henrieta a SZALAY, Peter. Domy kultúry na Slovensku: Vzostup a pád jedného typologického druhu. In: JANEČKOVÁ, Michaela a LEHKOŽIVOVÁ, Irena (eds.). Osvěta, kultura, zábava: kulturní domy v Československu. Praha: VI PER, 2024,  s. 682-766.

ŠIMA, Karel. Jaká kultura se odehrávala v kulturních domech? Ideologie kulturní infrastruktury v historické perspektivě. In: JANEČKOVÁ, Michaela a LEHKOŽIVOVÁ, Irena (eds.). Osvěta, kultura, zábava: kulturní domy v Československu. Praha: VI PER, 2024,  s. 81-124.

VEVERKA, Lukáš. Mezi sjezdy a tanečními: Kapitoly z dějin kulturních domů. Praha: Univerzita Karlova, Filozofická fakulta, 2021.