Vojenská zotavovňa

Vybudovaním vodnej nádrže Zemplínska Šírava v rokoch 1961 – 1965 vznikol na východe Slovenska pod Vihorlatskými vrchmi nový krajinný a priestorový kontext. Z pôvodného vodohospodárskeho účelu sa priehrada v priebehu 70. a 80. rokov minulého storočia zmenila na vyhľadávanú rekreačnú oblasť, ktorú v čase najväčšej slávy v polovici 70. rokov navštevovalo viac než milión ľudí za sezónu. Tento veľký záujem vyústil do výstavby viacerých ubytovacích zariadení a turistickej infraštruktúry.

Lokalita polostrova Medvedia hora má v rámci vodnej nádrže výraznú siluetu. Keďže vojenská zotavovňa mala vyrásť práve v centre tohto územia, v sedle medzi dvoma kopcami, kde sa panoramatické pohľady otvárajú z východnej aj západnej strany, nešlo vôbec o jednoduchú architektonickú úlohu. Autorská trojica – Dušan Bálent, Eduard Horváth, Ivan Kočan – však zvolila správnu formu a mierku. Aj vďaka použitému konštrukčnému systému, ktorý pozostával z pravouhlého rastra nosných stien doplnených o vložené časti loggií ubytovacích jednotiek, sa im podarilo vystavať hmotu objektu tak, aby kompozične vyvažovala vyšší kopec riešeného územia.

Z konštrukcie vyplýva aj charakteristické členenie fasády ubytovacej časti. Nosné steny čiastočne vystupujú z hlavnej hmoty, vytvárajú pravidelnú štruktúru a dodávajú stavbe rytmus. Táto formálna hra nadväzuje na ďalší prírodný prvok – kameňolom. Jeho zlomy a dynamiku, ktorú vytvára pôsobenie svetla a tieňa. I keď stavbu obklopuje prírodné prostredie so silným vlastným výrazom (kopce po oboch stranách, kameňolom zo západu), architektúra krajinu nenarúša. Je citlivou dominantou priestoru, bez ambície presahovať okolie.

Rovnako premyslená je aj dispozícia. Hlavný vstup s halou prechádzajúcou skrz celú budovu, situovanie letných terás a využitie celopresklenej zasutej steny prepája a zjednocuje obe nábrežia. Z každej strany je tak zabezpečený  vizuálny kontakt s vodnou hladinou.

Spomínané kvality stavby už v čase jej vzniku uznala aj dobová kritika. Dielo získalo najvyššiu cenu Zväzu slovenských architektov za obdobie 1976 – 1977 a objavilo sa aj v prehľadoch najvýznamnejších realizácií slovenskej architektúry.

Objekt pôvodne slúžil ako rekreačno-rehabilitačné zariadenie pre vojakov. Celé územie malo v tom čase prominentné využitie, keďže išlo o rekreačný areál určený pre krajský výbor Komunistickej strany, vládu SSR a ministerstvo obrany. Súčasťou výstavby bolo školské a rekreačné stredisko Vsl. KV KSS na južnom cípe (dnes už prestavaný hotel Eurobus) aj bungalovy pre ubytovanie protokolárnych hostí so športoviskami na východnom pobreží. Areál tiež ponúkal pláže s mólom, lodenicou a plavčíckou vežou v jednotnom architektonickou výraze ako hlavný objekt zotavovne. Porevolučné obdobie však namiesto zabezpečenia dlhodobo udržateľného plánu využitia rekreačnej lokality prinieslo skôr úpadok. Odstraňovanie environmentálnej záťaže priehrady ako pozostatku vplyvu socialistického ťažkého priemyslu na krajinu, či presadzovanie prístupu k spoločnému prírodnému prostrediu pre všetkých, nebolo pre zodpovedné verejné orgány prioritou. Ani doba poslednej funkčnej prevádzky hotela Granit, ako sa objekt nazýval pod správou rezortnej akciovky Ministerstva obrany, nemala slávne trvanie. Mimo realizácie prístavby bazéna a čiastočnej výmeny subtílnych presklení za biele plastové náhrady, ktoré de facto zničili prízemné vizuálne prelínanie exteriéru s interiérom, sa neudiala žiadna investícia zameraná na zefektívnenie prevádzky a zachovanie objektu. Navyše, v roku 2015 došlo k predaju viac ako 15 tisíc m2 pozemkov priľahlého areálu s prístupom na pláže súkromným subjektom, vrátane bungalovov a ďalšej infraštruktúry. Približne v tom čase prebiehala aj spomínaná čiastočná rekonštrukcia, ktorá však skončila v roku 2019 zatvorením hotela. Odvtedy je objekt uzavretý a chátra. Momentálne je zabezpečená len základná údržba okolia. Športoviská sú dlhodobo mimo prevádzky, ubytovacie časti bungalovov sú využívané na individuálne prenájmy. Po uzvaretí a vyprataní objektu nasledovala postupná degradácia.

Zlý technický stav sa odráža najmä na fasáde. Drevené obklady zábradlí a loggií sú značne poškodené. Omietka na mnohých miestach opadáva. Nedokonalosti stavebných prevedení využívajú lastovičky so svojimi hniezdami. Kedysi najatraktívnejšie miesto letnej terasy nad kameňolom je zbavené aj poslednej kamennej dlaždice. Podobne ako architektúra sú na tom aj umelecké diela. Fragmenty pôvodných interiérov na prízemí v podobe drevených podhľadov dopĺňajú na stenách stále existujúce keramické reliéfy Karla Velického. Betónová stena s reliéfom na západnej exteriérovej terase (J. Sejka) už akútne potrebuje reštaurátorský zásah. Rovnako tak aj nefunkčná fontána znázorňujúca lupene kvetov umiestnená v hlavnej osi pred vstupom od sochára Alexandra Bilkoviča.

Vedenie Ministerstva obrany predstavilo v roku 2023 projekt plánovanej kompletnej rekonštrukcie. Proti zámeru, ktorý vôbec nerešpektoval pôvodnú architektúru, počítal so zateplením, zmenou farebnosti a výrazným narušením hmoty objektu (heliport a wellness), vystúpila odborná verejnosť aj jeden z autorov (I. Kočan). Súčasné plány s objektom nie sú známe. Zostáva vo vlastníctve rezortnej organizácie. Vzhľadom na nedávnu výstavbu aquaparku s celoročnou prevádzkou v tesnej blízkost, či obnovený záujmov rekreantov o Šíravu, by bolo aj z komerčného hľadiska zmysluplné, nenechať objekt schátrať úplne. Efektné výhľady v spojení s modernistickým dedičstvom majú potenciál prinavrátiť význam zabudnutému miestu. Súčasná zlá ekonomická situácia verejných financií a trend zbavovania sa nevyužívaného majetku v podobe bývalý rekreačných zariadení, však nedáva mnoho nádejí na zmenu súčasného stavu a obnovenie funkcie.

Monika Kicová

Literatúra a pramene

DULLA, Matúš a MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava: Slovart, 2002, s. 229, 445.

KRIVOŠOVÁ, Jana a LUKÁČOVÁ, Elena. Premeny súčasnej architektúry Slovenska. Bratislava: Alfa, 1990, s. 175.

SIROTNÝ, Cyril. Vojenská zotavovňa na Zemplínskej šírave. Projekt XXI, 1979, č. 5, s. 40 – 42.

ZALČÍK, Tibor a DULLA, Matúš. Slovenská architektúra 1976 – 1980. Bratislava: Veda, 1982, s. 82.